Blog

Aralské jazero s rozlohou 67-tisíc kilometrov štvorcových bolo kedysi štvrtým najväčším sladkovodným jazerom na svete. Dnes zostala z pôvodnej plochy necelá štvrtina.

Rieky Amudarja a Syrdarja, ktoré sú najväčším zásobovateľom Aralského jazera, doň privádzajú len 10 % objemu vody v porovnaní s 50. rokmi minulého storočia. Práve v tomto období sa začalo jazero vo veľkom meniť.

Ako vyzeralo jazero v roku 1989 a 2008. Zdroj: NASA, Wikimedia.org

Vtedajší Sovietsky zväz spustil mnoho priemyselných projektov, na ktoré sa voda z Aralu hodila. K vysychaniu vo veľkom prispela aj produkcia bavlny. Obe rieky totižto odkláňali na uzbecké plantáže, kde sa rastlina pestovala.

Tieto kroky zapríčinili, že v súčasnosti zostalo z pôvodných 67-tisíc len 17 % vodnej plochy (niektorí odborníci tvrdia, že je to len 10 %). Až 44-tisíc rozlohy sa transformovalo na púšť, čo ešte viac podporuje rozširovanie púštnych plôch a zmenu podnebia.

V dôsledku týchto zmien sa v oblasti bežne vyskytujú piesočné búrky, ktoré spôsobujú problémy s dýchaním a takisto ohrozujú poľnohospodárstvo a veľmi dôležitý chov hovädzieho dobytka.

Vysušená ekonomika

Keď bol Madi Zhasekenov dieťa, väčšinu letných prázdnin trávil pri Aralskom jazere. V prístave neďaleko kazašského mesta Aralsk sa pripojil k tamojším rybárom a snažil sa niečo uloviť.

O pár rokov neskôr však začala hladina klesať a slanosť stúpala natoľko, že všetky sladkovodné ryby zmizli. Závažnosť situácie si uvedomoval aj vtedy, keď rybu nemohol uloviť, ale musel ísť po ňu na trh.

Rovnako zlá situácia postihla rybárske stredisko v Muynaku (Uzbekistan), ktoré kedysi zamestnávalo viac ako 30-tisíc ľudí. Dnes je jazerné dno v tejto oblasti úplne vyschnuté a naskytne sa vám len pohľad na piesočnatú soľ alebo pozostatky hrdze z opustených rybárskych lodí.

Stroskotané rybárske lode v okolí Muynaku.

„Keď zmizlo jazero, ľudia prišli o prácu. Staršia generácia stratila akúkoľvek nádej na lepšiu budúcnosť,“ tvrdí Marat Allakuatov.

Vysušená lokálna ekonomika takto donútila obyvateľov premýšľať nad niečím iným, niektorí sa dokonca odsťahovali. To je aj prípad Allakuatova. Ten sa zamestnal v hoteli v meste Nukus, ktoré je od Muynaku vzdialené približne 200 kilometrov.

Návrat k životu

Púštne oblasti, prílišné sucho či zmarené pracovné príležitosti – k takémuto stavu sa Aralské jazero prepracovalo v priebehu zopár desiatok rokov. Existuje však niekoľko iniciatív, ktoré majú pomôcť situáciu zlepšiť.

Ešte v roku 2005 kazašská vláda s podporou Svetovej banky vybudovala 12-kilometrovú hrádzu Kokaral, ktorá v krajine oddeľuje Severný Aral od Južného. Hlavným účelom stavby je obmedziť prietok do južnej časti, a tak zvýšiť hladinu v tej severnej. Výsledky v tom čase predčili očakávania a hladina sa za sedem mesiacov zvýšila o 3,3 metra.

Hrádza Kokaral pomohla zvýšiť hladinu Severného Aralu o niekoľko metrov.

Vďaka tomu bola možná obnova ekosystémov a rovnako sa do regiónu vrátil rybolov. Ako tvrdí 27-ročný Aldanbek Kerinov, počas jedného lovu dokáže so svojimi bratmi uloviť množstvo rýb, ktoré dosahuje hodnotu 50-tisíc kazachstanských tengov. Avšak na to, že sa dostane jazero až k hraniciam s mestom Aralsk, si bude musieť ešte počkať.

Podobne ako v Kazachstane, aj v Uzbekistane sa venuje pozornosť rôznym opatreniam. Jedným z nich je sadenie stromov Saxaul, ktoré majú rady piesok a soľ. Ich výsadbou sa má zabrániť piesočným búrkam a zosuvom pôdy. Doposiaľ sa vysadili stromy na ploche 500-tisíc hektárov. Stále však zostávajú zhruba tri milióny hektárov, na ktoré treba stromy posadiť.

A hoci je proces zdĺhavý a výsledky sa nedostavia okamžite, takéto konanie má zmysel. Zatiaľ sa nenašli iné spôsoby, ako vykompenzovať jednu z najväčších ekologických katastrof na svete.